Kto je pre vás autor knižky, ktorú máte na poličke? Pre mňa to doteraz bolo meno, bibliografický údaj, niekto, s kým sa dá pohádať v hlave nad jeho textom alebo v seminárnej práci pri jeho rozbore. Ak to bol autor obľúbený, bol to neviditeľný kamarát, ktorý mi vkladal do úst správne formulácie vecí, inak tažkých na uchopenie a vysvetlenie. To všetko sa minulý týždeň zmenilo. Dočítal som knihu Jeremyho Narbyho Kozmický had a len tak som si ho vyhľadal na internete. Chystám sa totiž v januári medzi amazonských šamanov a ujo Narby je v tejto oblasti uznávaná autorita. Wikipedia mi povedala, čím sa zaoberal v minulosti, s kým spolupracoval a čo robí teraz. Tak si hovorím, veď to je človek niekde za počítačom, taký ako ja, môžem mu napísať mail, popýtať sa ho na veci, čo mi v knižke chýbali. Tak som si našiel adresu jednej z organizácií, s ktorými robil, napísal im mail, tí prisľúbili, že ho ujovi Narbymu prepošlú a že on sa mi keď tak ozve. A o tri dni ma čakal v inboxe odkaz - Hallo Martin, som teraz vo Švajčiarsku, zavolaj mi dnes po tretej, pokecáme. J. Narby. Super! Vytočil som číslo a po príjemnom desaťminútovom rozhovore bol model autora knihy ako bibliografického údaja fuč, zrazu to bol reálny ujo na druhom konci telefónu. V novembri má prednášku v Londýne, vraj ma tam rád uvidí. Mám rád tento nový scvrknutý svet, kde už nikto nie je až tak ďaleko. Internet vraj odľudšťuje, podľa mňa to záleží od majiteľa prstov na klávesnici. Takže - vzdialenosti medzi nami sa zmenšujú v 21. storočí.
No a dnes sa mi po dlhšej dobe ozvala kamarátka z bratislavy, klasická ranná prikávová icq komunikácia - ako sa máš, čo robíš? A ona že - akurát si ťukám do nového zásnubného laptopu. Čumel som na monitor jak Fico na kreslený vtip. Do čoho? No, som zasnúbená, dostala som laptop. Pred očami sa mi zjavil obraz kľačiaceho Vladka s kartónovou krabicou v ruke, ako so srdcom na dlani žiada svoju vyvolenú o ruku a prišlo mi to dojemne vtipné a vskutku romantické, v takom tom kybernetickom zmysle. Ona totiž táto moja kamarátka už raz zasnúbená bola a nedopadlo to najšťastnejšie. Odvtedy má vraj zo zásnubných prsteňov traumu. Vladko to vedel a diamant v zlate teda vymenil za kremík v čipe. Tak som si povedal, prečo nie - v 21. storočí nech sa dá cez zásnubný dar poslať tisíc svadobných oznámení, krása.
Panta rei, všetko sa mení a to robí svet úžasným miestom. Som zvedavý, čo si na mňa Duch času vymyslí nabudúce.
