„Dve veci napĺňajú myseľ vždy novou a rastúcou úctou, čím častejšie a stálejšie sa nimi premýšľanie zaoberá: hviezdne nebo nado mnou a mravný zákon vo mne," povedali ujo Kant, a minimálne tej časti o hviezdom nebi som sa nečudoval. Neviem čím to je, ale hĺbka nočnej oblohy ma vždy prinúti aj v myšlienkach a fantázii načrieť trochu hlbšie. Zoberte si takého meteora, nazvime ho dajme tomu Albert. Tisícky, možno milióny rokov nasleduje svoju kométu vesmírom, v pestrom kolektíve kamarátov s podobným zameraním. Čas plynie jednotvárne, okolím sa mihajú planéty a kadejaký iný kozmický bordel, ale jeho to moc nezaujíma, má predsa svoju celebritu kométu pred sebou a kopu kamošov, s ktorými ju môže so záujmom sledovať.
Albert: očuj Feri, nezdá sa ti, že starká nám nejak schudla? Tuším sa zase približujeme k Zemi, vždy mala rada tamojšie publikum, chce sa predviesť.
Feri: no, Anka z vedľajšieho roja vravela, že naša starká si niečo začala s nejakým Poľom Gravitačným či niekym takým, ja ho nepoznám osobne, ale vraj ju to strašne kamsi ťahá a je potom nejaká nevyrovnaná, proste typická ženská, nechala sa zmámiť...
A takto to ide deň za dňom, vždy je o čom švitoriť pri hrsti kozmického prachu. Až zrazu neznáma sila Alberta aj s Ferim vymrští mimo roja a oni sa ocitnú vo vesmíre sami.
Feri: ty, tuším nás tu nechali, šak už nikoho nevidím. To sa dalo čakať, celý život sa za ňou ženieme, venujeme jej všetku svoju pozornosť a ona sa na nás proste vyserie. Typická ženská!
Albert: neboj, ona pre nás príde. Veď čo by bez nás robila? Minule keď sme tadeto leteli, síce pár ľudí vyhodila, ale to boli takí vyvrheli, mali čudné názory a tie reči, čo viedli... aj som bol rád, že sme sa ich zbavili. My sme nikdy nemali na ňu krivého slova, vždy len v dobrom, isto pre nás príde.
Feri: a tie reči minule, že aj ty by si mohol byť kométou, keby si bol z takej rodiny, to bolo čo? Isto sa to k nej donieslo. Vieš aké sú ženské malicherné, som ti vravel aby si držal hubu...
Albert: veď vlastne teraz sme my kométy, Feri, toto asi bude náš osud, doteraz sme sa učili od nej, teraz sa iní budú pripájať k nám. Pozri hentá malá modrá krásavica jak rýchlo sem letí, to bude náš prvý fanúšik....
A ksssssssss...... zhoria v atmosfére modrej krásavice.
Či aj my nie sme takí meteori, okolo nás krása celého stvorenstva a my celý život zahrabaní v hlúpostiach. A pritom nikdy nevieme, kedy zrazu zhoríme...
PS: ak vám vŕta v hlave, ako pokračovala tá pesnička, nech sa páči:
Mária Rázusová-Martáková
Hviezdička
Bola raz malá, malá hviezdička,
zviedla ju Mliečna, Mliečna cestička.
Zvolala: „Zbohom, družice,
vidieť chcem svetov tisíce!"
V prvý deň letí, letí do sveta -
pýchou sa celá, celá trblieta.
V druhý deň hlávka zmotaná,
v plameňoch horí od rána.
V tretí deň nasmrť, nasmrť znavená
vpadla k nám, ako, ako z kameňa.
Uhli sa hrudy studené -
schovali hviezdu do zeme.
Bola raz malá, malá hviezdička,
zviedla ju Mliečna, Mliečna cestička.
Umrela hviezda maličká,
končí sa o nej pesnička.
