Hovoriť o neprispôsobivých občanoch je jednoducho omylom

Autor: Martin Poliačik | 31.1.2014 o 13:00 | (upravené 31.1.2014 o 20:21) Karma článku: 13,12 | Prečítané:  2909x

Včera bola mimoriadna schôdza k spôsobu, akým sa vláda Smeru rozhodla komunikovať s verejnou ochrankyňou ľudskýchpráv. Pripájam prepis môjho príspevku v rozprave.

Vážené kolegyne a kolegovia poslanci,

hoci som nebol jedným zo signatárov schôdze o policajnom zásahu v Moldave nad Bodvou, vítam, že sa vytvoril priestor na to, aby sme hovorili o ochrane ľudských práv na Slovensku. Situácia je totiž taká, že práve tí, ktorí by mali byť v strede záujmu každého, kto sa chce zaoberať ochranou ľudských práv, sa zo dňa na deň stávajú ohrozenejšími a zraniteľnejšími. Dôvodov je viac.

Tým prvým je, že zraniteľnejšie skupiny obyvateľstva sú prvé, ktorým sa zhoršujú podmienky a ako prvé pociťujú to, keď ekonomika nestíha. Potom tu ale máme ďalšie. Jednou z najhorších vlastností systému na Slovensku je pomalý prístup orgánov činných v trestnom konaní. Hlavne keď hovoríme o obetiach domáceho násilia na ženách či deťoch. Tým, že policajti často krát berú toto násilie na ľahkú váhu, nie sú vytvorené podmienky na to, aby tieto obete mohli vypovedať a aby boli ochránené pred ďalšou agresiou. Na Slovensko mala prísť ratifikácia Dohovoru o ochrane detí a žien pred sexuálnym vykorisťovaním a násilím. Bohužiaľ, sme v situácii, keď akákoľvek snaha o stanovenie pravidiel prijateľného správania sa aj za dverami svojho domu vzniká pre mňa nepochopiteľný tlak práve od ľudí, ktorí majú plné ústa lásky k blížnemu. A tento dohovor bol v dôsledku takého tlaku ministrom Lajčákom stiahnutý a nebol posunutý do Národnej rady Slovenskej republiky.

 

Ďalšia vec, ktorá na Slovensku utešene rastie, a príkladom toho bol príhovor Dušana Muňka, je akceptácia extrémistického myslenia. To, čo ešte pred piatimi alebo šiestimi rokmi bolo považované za neprijateľné, sa dnes považuje za prejav pomenuvávania vecí "pravým menom", za prejav toho, že existuje odpor voči súčasnému politickému zriadeniu. Ale to, že za týmito maskami sa stále viacej schovávajú otvorené prejavy neznášanlivosti voči národnostným menšinám, ale aj sexuálnym menšinám, to prehliadame. Musím povedať, že vec, s ktorou som sa doteraz, počas mojej krátkej politickej kariéry nestretával, no s ktorou sa stretávam v ostatnej dobe stále častejšie, je, že na Slovensku narastá strach. A to nie je dobré.

Kým sme boli v situácii, že sme boli označovaní za darwinistov a neoliberálov, a my sme zase kričali niečo o boľševikoch a internacionále, tak to bolo v zásade v poriadku. Vedeli sme, že keď sa stretneme niekde na ulici, tak možno po sebe pokričíme nejaké heslá, ale tým to skončí. Dnes sme však v inej situácii. Presadzovanie otvorene fašistických a rasistických ideológii konkrétnymi ľuďmi je realitou. A ja vám môžem povedať, že aj medzi mojimi priateľmi je mnoho takých, ktorí už strácajú vôľu otvorene to pomenovať, lebo vedia, že za týmito ľuďmi stoja podobné tlupy ako sme videli na videu z Nitry. Že sú to organizované skupiny ozbrojené minimálne nestrelnými zbraňami, a vôbec by som sa nečudoval keby tam boli aj strelné zbrane, že sú to skupiny ľudí, ktoré majú pomerne významné zastúpenie aj v silových zložkách. A bohužiaľ, na Slovensku sú aj ľudia, ktorí sa z uniformy policajta večer prezliekajú do uniformy Slovenskej pospolitosti. Aj takí na Slovensku žijú. A to, že nám tento vyslovene násilnícky mor prerastá spoločnosťou je niečo, čo by malo podľa mňa zmazať čiaru medzi akoukoľvek ideologickou diskusiou v Národnej rade Slovenskej republiky, pretože nech už máme voči sebe čokoľvek, nárast ideológie smerujúcej k potláčaniu základných ľudských práv by mal každý poslanec tohto parlamentu považovať za niečo, čo je za čiarou akceptovateľnosti.

Teraz sa nám tu ale zlieva niekoľko prúdov, ktoré ten strach naopak posilňujú. Ten prvý som už pomenoval. Je to nárast extrémistických hnutí. Ten druhý je narastajúca frustrácia slovenských obyvateľov, že v našej spoločnosti reálne existujú dlhodobo neriešené problémy. Ale nie sú to problémy, ktoré by mohli byť pomenované tak primitívne, ako to urobil Dušan Muňko. Sú to problémy, ktoré siahajú hlbšie. Siahajú k tomu, že sme dovolili vznik komunít, ktoré naozaj trpia extrémnou chudobou. Že extrémne chudobní ľudia nemajú inú šancu a možnosť ako riešiť svoj každodenný život. Je nedorozumením hovoriť o týchto ľuďoch ako neprispôsobivých občanoch. Podľa mňa nikto prispôsobivejší na Slovensku nie je. Oni sa dokonale prispôsobili systému, do ktorého nemohli zasiahnuť a ovplyvniť, akým spôsobom bol budovaný. Ten bol budovaný tu v tejto sále. Tu boli schválené zákony, ktorým sa oni prispôsobili. Tu boli budované štruktúry, ktorých fungovaniu sa oni prispôsobili, tu bol nastavený celý ich svet. Oni do nastavenia svojho vlastného sveta mohli povedať len veľmi málo. Som za to, aby zodpovednosť každého jedného občana Slovenskej republiky za jeho život bola na jeho pleciach. Ale to môže byť reálne až vo chvíli, keď má reálnu možnosť študovať, vzdelávať sa, pracovať a vystúpiť zo začarovaného kruhu, v ktorom sa pohybuje dnes. A tomu nepomôžeme tým, že aj tých, ktorí sa snažia, aj pracovníkov, ktorí pracujú v teréne, hodíme do jedného vreca a nazveme ich asociálmi, neprispôsobivými a nazveme ich rómskym problémom. Toto je iba zbytočné vytváranie spoločenskej bariéry, kde si ako nadradení hovoríme, že my sme tí, ktorí tu diktujeme pravidlá a oni tí zlí sa im musia prispôsobiť. Nie, žiadne oni neexistuje. Sme tu len my, občania Slovenskej republiky, ktorí za posledných dvadsaťpäť rokov svojou voľbou v každých voľbách, svojou podporou svojich politických reprezentantov, svojím vyjadrovaním občianskeho postoja sme dovolili, aby sa situácia dostala až sem. Nemá význam teraz ukazovať na druhú stranu toho plota alebo toho múru. Tam sa prispôsobili najlepšie, ako vedeli. A ak s tým chceme niečo urobiť, musíme nastaviť systém, v ktorom keď sa prispôsobia, tak to bude sledovať verejný záujem a spoločenské dobro.

Jedným z článkov budovania tohto nového systému je brať vážne ľudí, ktorí hovoria o porušovaní ľudských práv na Slovensku. A jedným z takých ľudí je aj ombudsmanka Jana Dubovcová. Ja neviem, kde je pravda. Ja neviem kto koho zbil. Ale čo viem je, že chýba vôľa, aby to niekto vysvetlil. Čo viem je, že svet nie je čiernobiely. Aj v tej Moldave existujú aktivity neziskových združení. Aj tam sú ľudia, ktorí sa snažia kultivovať ono prostredie a vyťahovať z nešťastného začarovaného kruhu čo najviac detí a mladých ľudí a pracovať s nimi. Viem, že aj obyvatelia Moldavy vedia, na ktorého obyvateľa osady si majú dávať pozor, a ktorý je naopak často krát ochotný prísť a pomôcť, keď je treba niečo spraviť. Taká je realita.

Ak chceme dosiahnuť reálnu politickú zmenu, musíme si začať všímať práve tých, ktorí zákon dodržujú. Musíme si všímať práve tých, ktorí investujú do svojho vzdelávania a pomáhať im. Nech sú vo svojej vlastnej komunite vzorom a nech sa na nich dá potom ukázať a povedať, že to ide. Obávam sa, že ak spoločenská diskusia bude pokračovať tým spôsobom ako ju vidíme dnes, tak sa dočkáme situácie, kedy ľudia, ktorí majú možnosť prispievať k riešeniu nastavovaním pravidiel a zákonov, stratia kontrolu nad situáciu. A ak s tým chceme niečo urobiť, tak prvým krokom musí byť spoločenská dohoda, v ktorej povieme tri veci. Prvou je, že problém je komplexný a neexistujú jednoduché riešenia a akékoľvek návrhy jednoduchých riešení, ktoré prichádzajú práve zo strany podporovateľov extrémistických hnutí odsúdime. Druhá bude priznať, že riešenie vyžaduje veľmi veľa energie a veľmi veľa peňazí. A keď ich neinvestujeme, tak sa nepohneme z miesta. Že peniaze treba investovať napríklad do toho, aby vzdelávanie detí z rómskych osád začalo vyzerať inak, aby sme pri vstupe do školského systému neprispôsobovali ich našim požiadavkám, ale aby sme prispôsobili školu situácii, v ktorej žijú. Keď sa pozriete na materské centrum už celoslovensky známych učiteliek z Dobšinej, ktoré vybudovali čisto zo súkromných peňazí bez akejkoľvek podpory štátu, uvidíte deti, ktoré prídu, pozdravia, umyté, slušné, celý deň pracujú. A nie je to kvôli tomu, že by to boli iné deti. Je to kvôli tomu, že bolo pre ne vytvorené prostredie a špeciálny prístup, vďaka ktorému sa dokázali zaradiť, dokázali v sebe nájsť potenciál a ten potenciál rozvíjajú. Toto by malo byť v každej osade.

V roku 2010 sme v SaS prišli s koncepciou komunitných centier, ktoré mali vytvárať ten spoločný bod, v ktorom sa bude stretávať majoritná spoločnosť s obyvateľmi rómskych osád. Komunitné centrá, v ktorých by pracovali terénni pracovníci aj s dospelými obyvateľmi osady, ale ktoré by v prvom rade slúžili na to, aby deti už od troch rokov získavali základné hygienické a spoločenské návyky, aby v momente nástupu do prvého ročníka základnej školy prišli pripravené. Tieto komunitné centrá mali slúžiť tiež na to, že keď už deti vo veku 6 rokov idú do školy a vracajú sa naspäť, tak nezapadnú naspäť do tej mizérie života v osade. Tam by si robili svoje domáce úlohy, tam by sa zúčastňovali krúžkov a bolo by to miesto, kde by sa majorita s obyvateľmi osady stretávala. Komunitné centrá doteraz nestoja. Hovorí sa o internátnych školách. Napriek tomu, že je to model, ktorý v niekoľkých krajinách vyšiel ako neúspešný hlavne kvôli tomu, že to vytvorilo úplne stratenú generáciu. A deti, ktoré z týchto internátnych škôl vyšli, už nepatrili do komunity, z ktorej vzišli, ale nedokázali sa zaradiť ani do majoritnej spoločnosti. Práve komunitné centrum, ktoré by stálo medzi majoritnou spoločnosťou a osadou dokáže vytvoriť ten bod, v ktorom sa stretnú. Dokáže vytvoriť priestor na vzdelávanie, dokáže vytvoriť priestor na osvetu pre dospelých a dokáže vytvoriť priestor, na ktorom sa tí ľudia, ktorí majú vôľu aj na jednej, aj na druhej strane dokážu stretnúť a zhodnúť na spoločných cieľoch.

Ak sa máme dostať zo súčasnej nelichotivej situácie, reči o nás a nich musia prestať. Aj keď prinášajú politické body. Akokoľvek to môže byť lákavé, je to cesta do pekla. A je to cesta do takého pekla, v ktorom prvé obete budú práve najzraniteľnejší ľudia, ktorí u nás žijú. Často krát tu počuť z úst ľudí, ktorí žijú akože pritom, že poďte si to vyskúšať, poďte žiť vedľa osady. Beriem, že to nie je život ľahký, no skúsme sa prosím aspoň na chvíľu pozrieť na situáciu z pohľadu obyvateľa danej osady. Skúste žiť s vedomím, že každé euro, ktoré zarobíte, okamžite zoberie exekútor, pretože ste zadlžení po uši. Skúste žiť s vedomím, že každé jedno euro, ktoré dostate zo sociálnych dávok, ide úžerníkovi, lebo ten vám dal na jedlo za posledný mesiac. Skúste žiť s vedomím, že vaše deti budú už pri vstupe do školy označené ako postihnuté a šanca na ich vzdelávanie bude nižšia ako ktoréhokoľvek iného dieťaťa, ktoré do tej školy príde. Skúste žiť s vedomím, že ak budete hľadať prácu a do telefónu sa predstavíte ako Ján Horváth, tak vám povedia: príďte na pohovor. Ale keď vás uvidia vo dverách a zbadajú farbu vašej pokožky, tak vás otočia s tým, že miesto už je obsadené. Ak sa náhodou predstavíte do telefónu ako Lakatoš, tak vás otočia už tam. Toto je reálna situácia tých ľudí a aj preto sú najzraniteľnejšou skupinou obyvateľstva. Ktorá je úplne vydaná v šanc tomu, čo s ňou budú robiť pravidlá, ktoré tu nastavíme a ľuďom, ktorým my dáme kompetencie.

Nejdem sa zastávať nikoho, kto pácha akýkoľvek priestupok, prečin, zločin. Nie. Som za to, aby pravidlá naozaj platili pre každého. Zároveň však odmietam, aby sme možno aj na základe „štatistiky" o tom, že v komunitách s vysokým percentom rómskeho obyvateľstva je drobná kriminalita vyššia, hodili všetkých do jedného vreca a riešili ich ako problém. Lebo tým zbavujeme sami seba zodpovednosti a tvárime sa, že to s nami nič nemá.

Je na nás, či dokážeme prekonať dlhými rokmi budované predsudky, ktoré, bohužiaľ, sú v slovenskej spoločnosti zakorenené hlboko. Či dokážeme bojovať so svojou vlastnou ľudáckou DNA, ktorá je súčasťou slovenskej mentality a nikdy z nej nič dobré nevzišlo. Je na nás, či dokážeme prekročiť svoje vlastné tiene. Ak to dokážeme, tak vidím šancu pohnúť sa z miesta. Ak sa dokážeme rozprávať s ľuďmi ako Jana Dubovcová, keď upozorní na to, že sa niekde pácha neprávie, a že niekto možno prekročil svoje vlastné kompetencie. Ak budeme spravodliví rovnako k tým, ktorí tam zasahujú, aj k tým, ktorí majú byť predmetom takéhoto zásahu, ak sa budeme vždy snažiť ľudské práva neoddeľovať od konkrétneho jedinca, ale budeme na každého pozerať rovnako, máme šancu sa dostať z problému, ktorý máme dnes. Ak nie, tak sa obávam, že za nás tento problém čoskoro začnú čoraz viac riešiť holohlaví chlapci v bomberách.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?